Anorexia, bulímia, poruchy príjmu potravy - Fórum - detail témy

Ahojte Baby(pripadne chalani),toto je moj príbeh o anorexii,bulimii,depresiach,pádoch.Velmi dlho som si klamala,že žiadny problem nemam.No niekde v nutri som vedela,že je tam niečo,čo mi nedovoli žiť.S bulimiou som začala v 13 rokoch.Ved viete ako to chodi...zdravé stratovanie,športovanie atd.Vtedy som sa citila sama,hladala som odpovede na to,prečo sa moji rodičia rozviedli,prečo sme sa odstahovali,prečo ma mama nového priatelia a mnoho dalšich otazok.Citila som sa sama a myslela som si,že jedine čo je dobre je ana a mia.Viem,bolo to zúfalé,úbohé.Začiatky boli hrozné.Všetko išlo zo mna von a potom,ked naši byvali častejšie doma som prestala jesť a ked znova boli v robote jedla som a vracala.Už je to vyše 2 rokov a boli mesiace,ked som to vobec nerobila a mesiace ked som plaka cele dni a noci...Je to príšerne a zlé...Ja som jedna z tých,ktoré milujú život,snažia sa pomocť a lutujú tých,čo nemajú čo jesť.Je odporné ked idete sama proti sebe,prestanete sa riadiť všetkymi svojimi pravidlami a myslite si,že vám je dobre,že ste šťastný,ale je to len klam. Obviňovala som všetkych a všetko.Myslela som si,že ja za to nemožem a za všetko možu moji rodičia.Nikto nevidel čo sa deje vo mne,vždy som vravela,že je lepšie,že nie su spolu..že sme štastní..a všetci mi verili.A ja,vo všetkých tých klamstvách som sa ponorila do bulimie a anorexie.Znie to hrozne ja viem,ale ja to vnímam ako také decke hluposti......

POsledný mesiac som vela rozmýšlala.Máme velmi vela problemov v rodine a ja som mala strašnu chuť všetko vyvracať...Ale ja už NECHCEM!!!Mama sa trapi aby sme mali čo jesť,aby sme mali kde žiť a jedine čo ja viem je to isť vyvratiť!Neviete si predstaviť ake je to deprimujúce...Vždy mi vravia,,nechaj si aj na zajtra,nezjedz všetko hned,,ale ja nemožem.Bud nejdem,jem a vraciam alebo len jem všetko ako šialená!Ale ja to už nechcem!Je mi všetkého tak luto,každého susta čo dam do úst a potom zasa von!Je to choré...ale snažím sa zastaviť...Je to neskutočne ťažké...Ak prestanem vracať,tak začnem neskutočne jesť a nedokažem to zastaviť...A prestan jesť sa mi už nedá...Viem,asi to čo pišem znie hrozne,ale ja to sále nepokladam za doležité,nevnimam to...Stále sa mi zdá,že to nie je doležite a že to všetko je len daka hra.No snažim sa s tym prestať...a prave preto tu píšem...Snažim sa s tym skončiť...ale nie preto,lebo neviem ako chcem, ale preto,že chcem si dokazať,že viem bez toho žiť...a ktomu som začala veriť,že Boh mi pomože a to mi velmi pomaha...Myslite si,že je to moc vážne??Ja nevie...keby to také bolo tak by som to citila a vedela by som,že so mnou dačo nie je ok...alebo len chcem oklamať aj sama seba?

Prosím,napišete aj vy vaše príbehy,pocity.Lebo pochopia sa len tie čo to prežívajú tiež...iní to odsúdia...